Pozícia krikľavých nihilistov z Francúzska sa vydaním "New Obscurantis Order“  posunula až k nebezpečne kultovým výškam. Tri roky odkladaný alebo pripravovaný útok mal túto pozíciu potvrdiť svojim extrémne chorým prístupom. Zradné výšky však dávajú predpoklady hlbokých pádov a prepadnúť za hlbiny pekla by tak mohol aj „Redemption Process“... pády a smrť neberú ohľad na mená a ani „kulty“.

Francúzska blacková úderka zostala aj tentokrát samozrejme verná svojej nastúpenej ceste. Ceste nihilizmu, brutality, národného dotyku a vlastného prístupu k inštrumentácii a zvuku. Keď bola pri predchádzajúcom albume krehká zhoda názorov naň jasne zreteľná, v prípade novinky tomu tak myslím nebude... Nebude, aj keby som mal byť so svojim skeptickejším názorom sám. Originalita zoskupenia vždy tkvela vo fakte, že AN dokázali skĺbiť tú najhrubšiu beštialitu čierneho kovu s inteligentným prístupom ku kompozíciám a hlavne silným prvkom mnohorozmerného ansáblu klasických nástrojov. Tento fakt rozkladal nahrávku do veľkého množstva sledovateľných rovín a pútal pozornosť. Novinka je samozrejme obdobného štýlu. Veľkolepé orchestrálne aranžmá, nekonečné hradby gitár hnané vopred ukrutne rýchlou rytmikou. Voľnejšie party a úchylne chorobný vražedný vokál zostali súčasťou receptu.

Žiaľ, v istom zmysle receptu až príliš tradičného. Netrúfam si síce generalizovať očakávania, ktoré niesla novinka zo sebou, no ja som očakával viac než mi aktuálne ponúka. Je to síce remeselne vydarený celok a dokonca hýri množstvom zaujímavých nápadov, čakal som však niečo viac. S morovým procesom sa ale pripravte na rýchly hudobný masaker, aj keď viac posunutý k výrazne melodickým hymnusom. Spletité množstvo hudobných plôch zostalo opäť zachované, orchestrálna zložka je rovnako zúrivá a stiahnutá jemne do pozadia, nenarúšajúc tak integritu gitár, ale elitným spôsobom dokresľuje atmosféru skladieb. V ďalšom morový úder prináša oproti minulosti množstvo masívnych spomalení a infernálnych pochodov, ktoré nechavajú vyniknúť smrteľnému odlesku stínajúcich gitár, alebo epickejším orchestráciám („Sister September“, „Worship Manifesto“, „The Sacrament“). Ani tentokrát sa nedočkáme výrazných inštrumentálnych ekvilibristík, ale naopak zúfalej podriadenosti čírej brutalite a mohutnosti celkového zvuku. Kompozičná pestrosť je týmto faktom kopnutá o istý kus ďalej a žiadna skladba (opäť) netrpí nedostatkom nápadov, nebodaj stereotypov. Svojský národný podtext a pocit, že počúvame niečo osobitne francúzske, zostal zachovaný. Celok síce pôsobí navonok melodickejším a až epickým dojmom, no vo svojej hlbokej podstate zostal rovnako brutálny a nekompromisne nihilistický a násilný.

Myslím, že textová forma nedokáže dokonale postihnúť hnilobnú beštialitu rozkladajúcej sa psychiky tohto albumu a priaznivci predchádzajúceho albumu si môžu s pokojným svedomím novinku obstarať. Ja však pod vlajkou kacírstva poviem, že Anorektici majú hudobne ďaleko na viac, než to, čo aktuálne predvádzajú. Či už je to majstrovstvo Xorta, ktoré by mohlo dostať v besniacej guli viac priestoru, alebo ešte viac kompozičnej pestrosti. Jedná sa síce o čierny kov extrémnej kvality, ale morom zahmlené horizonty sú ešte ďaleko...